Gréckokatolícka cirkev
farnosť Torysky
filiálka Nižné Repaše

Môj jediný pokoj, moje jediné šťastie, moja jediná láska si ty, Pane môj.
Sv.Terezka z Lisieux






hwww.lifenews.sk

Vyveska

www.kumran.sk

www.magnificat.sk

www.forumzivota.sk

spz.pavolmaria.org

www.cbreurope.sk

www.instituteofleoxiii.org


Generálna audiencia pápeža Františka: Ako vzdorovať nepriateľom nádeje

Vatikán 27. septembra (RV) Pri generálnej audiencii dnes Svätý Otec František pokračoval v cykle o kresťanskej nádeji, pričom sa tentoraz zameral na ohrozenia nádeje. Svojej katechéze dal názov „Nepriatelia nádeje“. Nádej predstavil Svätý Otec ako cnosť, ktorej nositeľmi sú na prvom mieste chudobní. Poukázal tiež na múdrosť starovekých mníchov, ktorí varovali pred tzv. „poludňajším démonom“ skleslosti. Ako prostriedok proti pokušeniu straty nádeje odporúčal pápež František modlitbu, známu aj pod názvom „modlitba ruského pútnika“: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“

Za účasti prezidenta Medzinárodnej katolíckej charity, filipínskeho kardinála Luisa Antonia Tagleho a ďalších zástupcov organizácie Svätý Otec podporil spustenie celosvetovej kampane s názvom „Zdieľajme cestu“, zameranej na pomoc migrantom. Prítomní boli aj reprezentanti migrantov z Milána a ďalších miest. Na bohato zaplnenom Vatikánskom námestí boli dnes aj štyri väčšie skupiny zo Slovenska, medzi nimi spoločenstvo Gymnázia z Turzovky, ako aj účastníci púte zamestnancov Cirkevnej strednej odbornej školy sv. Jozafáta z Trebišova. Tí prišli do Ríma pri príležitosti 150. výročia kanonizácie svätého biskupa a mučeníka Jozafáta Kunceviča. Spolu s trebišovským dekanom o. Dušanom Semanom, o. Martinom Mrázom z UPC v Košiciach v utorok slávili pri hrobe sv. Jozafáta vo Vatikánskej bazilike svätú liturgiu.

Ako biblický úvod ku katechéze Svätého Otca zazneli tieto slová z Prvého listu sv. Pavla Timotejovi:

«Cvič sa v nábožnosti! Lebo telesné cvičenie málo osoží, ale nábožnosť je užitočná na všetko a má prisľúbenie pre terajší aj budúci život. Toto slovo je spoľahlivé a hodné prijať ho úplne. Preto sa namáhame a zápasíme, lebo máme nádej v živého Boha, ktorý je Spasiteľom všetkých ľudí, najmä veriacich» (1 Tim 4,8-10).

Plné znenie katechézy Svätého Otca:

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V tomto období hovoríme o nádeji; avšak dnes by som chcel s vami uvažovať nad nepriateľmi nádeje. Lebo nádej má svojich nepriateľov: tak ako každé dobro na tomto svete má svojich nepriateľov.

A prišiel mi na myseľ pradávny mýtus o Pandorinej skrinke: otvorenie skrinky rozpútava mnohé pohromy pre dejiny sveta. Len málokto si však pamätá na poslednú časť príbehu, ktorá otvára štrbinku svetla: po tom, ako všetky zlá vyšli z otvoru skrinky, zdá sa, že jeden drobný dar nanovo získava prevahu zoči-voči všetkej tej záplave zla. Pandora, žena, ktorá strážila skrinku, ho zbadá až ako posledný: Gréci ho nazývajú elpís, čo znamená nádej.

Tento mýtus nám rozpráva o tom, prečo je pre ľudstvo tak dôležitá nádej. Nie je pravdou, že „pokým je život, dovtedy je nádej“, ako sa zvykne hovoriť. Jedine ak v obrátenom poradí: práve nádej je tým, čo drží život na nohách, čo ho chráni, opatruje a dáva mu rásť. Ak by ľudia nepestovali nádej, ak by sa neopierali o túto cnosť, neboli by nikdy vyšli z jaskýň, a nikdy by nezanechali stopu v dejinách sveta. Je tým najbožskejším, čo môže existovať v ľudskom srdci.

Jeden francúzsky básnik – Charles Péguy ­– nám zanechal úžasné riadky o nádeji (porov. Predsieň tajomstva druhej cnosti). Básnicky hovorí, že Boh nežasne ani tak nad vierou ľudských bytostí, a ani nad ich láskou k blížnemu; ale čo ho skutočne napĺňa úžasom a pohnutím, je nádej ľudí: «Že tí úbohí synovia ­– píše ­– vidia ako sa veci vyvíjajú, a veria, že zajtra ráno bude lepšie». Básnikov obraz odkazuje na tváre mnohých ľudí, ktorí prešli týmto svetom ­– roľníkov, chudobných robotníkov, migrantov hľadajúcich lepšiu budúcnosť – ktorí húževnato bojovali aj napriek trpkosti práve prežívaného dňa, plného početných skúšok, avšak boli vedení dôverou, že ich synovia budú mať spravodlivejší a pokojnejší život. Bojovali za synov, bojovali v nádeji.

Nádej je podnetom v srdci toho, kto odchádza zanechávajúc dom, zem, mnohokrát aj rodinu a príbuzných – myslím na migrantov –, aby hľadali lepší, dôstojnejší život pre seba a pre svojich drahých. A je tiež podnetom v srdci toho, kto prijíma: túžbou stretnúť sa, spoznať sa, viesť dialóg... Nádej je podnetom ku „zdieľaniu cesty“, lebo cesta sa koná vo dvojici: tí, čo prichádzajú do našej zeme, a my, ktorí ideme smerom k ich srdcu, aby sme im porozumeli, aby sme rozumeli ich kultúre, ich jazyku. Je to cesta obidvoch, avšak bez nádeje sa tá cesta nedá uskutočniť. Nádej je impulzom k zdieľaniu cesty života, ako nám to pripomína Kampaň Charity, ktorú dnes spúšťame. Bratia, nemajme strach zdieľať cestu! Nebojme sa! Nemajme strach zdieľať nádej!

Nádej nie je cnosťou pre ľudí s plným žalúdkom. Preto sú chudobní od nepamäti prvými nositeľmi nádeje. A v tomto zmysle môžeme povedať, že chudobní, aj žobráci, sú protagonistami dejín. Na to, aby Boh vstúpil do sveta, potreboval ich: Jozefa a Máriu, pastierov z Betlehema. V tú prvú vianočnú noc bol spiaci svet uvelebený v mnohých nadobudnutých istotách. Avšak pokorní v skrytosti pripravovali revolúciu dobra. Boli chudobní vo všetkom, niekto sa držal len tesne nad prahom prežitia, avšak boli bohatí na to najvzácnejšie dobro, aké na svete existuje, čiže na ochotu k zmene.

Dostať všetko od života je niekedy nešťastím. Pomyslite na mladého človeka, ktorého nenaučili cnosti očakávania a trpezlivosti, ktorý sa nemusel pre nič namáhať, ktorý preskočil etapy a v dvadsiatke „už vie ako to na svete beží“; bol odsúdený na ten najhorší ortieľ, ktorým je: po ničom viac netúžiť. Toto je ten najhoší trest. Zavrieť dvere túžbam, snom. Vyzerá ako mladík, avšak do jeho srdca už vstúpila jeseň. Sú to takzvaní mladí jesene.

Mať prázdnu dušu, to je tou najhoršou prekážkou nádeje. Je to riziko, o ktorom nikto nemôže povedať, že sa ho netýka; pretože pokúšaní proti nádeji môžeme byť aj vtedy, keď kráčame cestou kresťanského života. Mnísi starých dôb varovali pred jedným z najhorších nepriateľov oduševnenia. Nazvali ho „poludňajším démonom“, ktorý prichádza umoriť horlivý život práve vtedy, keď je slnko najvyššie. Toto pokušenie nás prekvapí vtedy, keď to najmenej očakávame: dni sa stávajú monotónnymi a nudnými, žiadna hodnota sa už nezdá byť hodnou námahy. Tento postoj sa nazýva apatia (acédia) nahlodávajúca život zvnútra až kým ho nezanechá ako prázdnu schránku.

Keď sa toto prihodí, kresťan vie, že proti tomuto stavu musí bojovať, a nikdy ho pasívne neprijímať. Boh nás stvoril pre radosť a pre šťastie, a nie preto, aby sme sa utápali v ponurých myšlienkach. Preto je dôležité chrániť si srdce čeliac pokušeniam skleslosti, ktoré istotne nepochádzajú od Boha. A tam, kde by sa naše sily zdali byť chabými a boj proti úzkosti obzvlášť tvrdý, môžeme sa vždy utiekať k menu Ježiš. Môžeme opakovať tú jednoduchú modlitbu, ktorej stopu nachádzame aj v evanjeliách, a ktorá sa stala kľúčovým bodom mnohých kresťanských duchovných tradícií: „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Krásna modlitba. „Pane Ježišu Kriste, Syn živého Boha, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto je modlitba nádeje, lebo sa obraciam na toho, kto môže otvoriť dvere dokorán a vyriešiť problém, dať mi vidieť obzor, horizont nádeje.

Bratia a sestry, na boj proti zúfalstvu nie sme sami. Ak Ježiš premohol svet, je schopný zvíťaziť v nás nad všetkým, čo sa stavia proti dobru. Ak je Boh s nami, nikto nám neukradne tú cnosť, ktorú tak bezpodmienečne potrebujeme k životu. Nikto nám neukradne nádej. Poďme vpred!



Uverejnené: 04.10.2017


Katechéza pápeža Františka: Novosť kresťanskej nádeje

Vatikán 23. augusta (RV) Pri dnešnej generálnej audiencii v Aule Pavla VI. pápež František v katechéze hovoril o kresťanskej nádeji v súvislosti s vlastnosťou Boha vytvárať nové veci a prekvapenia. Vychádzal z biblického posolstva Knihy Zjavenia sv. Jána o tom, že Boh všetko robí novým a privádza ľudí k večnému cieľu v spojení s ním.

Svätý Otec pozval všetkých položiť si otázku, či vo svojej duši prežívajú jar, alebo tam naopak zavládla jeseň. Vysvetlil, že pre kresťana životné šťastie nie je obmedzené na mladosť a nestáva sa tak vecou minulosti. Zdôraznil, že životná cesta človeka aj napriek mnohým prežívaným utrpeniam vedie k zmysluplnému cieľu.

Pápež František po záverečných pozdravoch určených veriacim z Talianska vyjadril svoju sústrasť všetkým, ktorých postihlo pondelňajšie zemerasenie na ostrove Ischia neďaleko Neapola.

Dnešná katechéza s názvom „Novosť kresťanskej nádeje“ bola už 31. pokračovaním cyklu o kresťanskej nádeji. Pred tým, ako sa Svätý Otec ujal slova, zaznelo čítanie z Knihy zjavenia sv. Jána:

«A ten, čo sedel na tróne, povedal: „Hľa, všetko robím nové.“ A hovoril: „Píš: Tieto slová sú verné a pravdivé.“ A povedal mi: „Stalo sa! Ja som Alfa a Omega, Počiatok a Koniec. Smädnému dám zadarmo z prameňa živej vody. Kto zvíťazí, zdedí toto; a ja budem jeho Bohom a on bude mojím synom.» (Zjv 21,5-7)

Plné znenie katechézy pápeža Františka

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počuli sme Božie slovo z Knihy zjavenia, ktoré hovorí takto: «Hľa, všetko robím nové» (Zjv 21,5). Kresťanská nádej sa zakladá na viere v Boha, ktorý vždy tvorí niečo nové v živote človeka, tvorí niečo nové v dejinách, tvorí niečo nové vo vesmíre. Náš Boh je Bohom, ktorý tvorí nové veci, lebo je Bohom prekvapení. [Teda] nové veci a prekvapenia.

Nie je kresťanské kráčať s pohľadom upretým do zeme – ako to robia ošípané: vždy tak kráčajú – bez toho, aby pozdvihli oči k horizontu. Akoby sa celé naše putovanie skončilo tu, na piadi pár metrov cesty; akoby v našom živote neexistovala žiadna méta, žiaden cieľ; akoby sme boli nútení túlať sa bez toho, že by naše námahy mali nejaký dôvod. Toto nie je kresťanské.

Záverečné stránky Biblie nám ukazujú posledný horizont cesty veriaceho človeka: Jeruzalem neba, nebeský Jeruzalem. Ten je vykreslený predovšetkým ako veľký stan, v ktorom Boh zhromaždí všetkých ľudí, aby s nimi naveky prebýval (porov. Zjv 21,3). Toto je naša nádej. A čo urobí Boh, keď budeme konečne s ním? Prejaví nám nekonečnú nehu, ako keď otec prijíma svoje deti, ktoré sa dlho namáhali a trpeli.

Ján v Apokalypse prorokuje: «Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi!... Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo... Hľa, všetko robím nové» (Zjv 21,3-5). [Teda] Boh nových vecí!

Skúste sa zamyslieť nad týmto úryvkom zo Svätého písma nie abstraktným spôsobom, ale po prečítaní si terajších denných správ, po sledovaní televíznych novín či prezretí si titulných stránok denníkov, kde sa hovorí o toľkých tragédiach, kde sa ohlasujú smutné správy a je tu riziko, že si na ne privykneme.

Pozdravil som niektorých z Barcelony: koľko smutných správ odiaľ! Pozdravil som pútnikov z Konga, toľko smutných správ aj stadiaľ! A mnoho ďalších! A to sme menovali len dve spomedzi krajín, z ktorých ste tu prítomní... Pokúste sa pomyslieť na tváre detí, ktoré prežívajú strach z vojny, na plač matiek, na rozbité sny toľkých mladých ľudí, na utečencov, ktorí čelia strašným potulkám a čaktokrát sú vykorisťovaní... Život je bohužiaľ aj toto. Niekedy by sa nám žiadalo povedať, že je predovšetkým toto.

Možno je to tak, avšak je tu Otec, ktorý plače s nami; je tu Otec, ktorý roní slzy nekonečnej ľútosti voči svojim deťom. Máme Otca, ktorý vie plakať, ktorý plače s nami. Otca, ktorý nás vyčkáva, aby nás mohol utešiť, lebo pozná naše utrpenia a pripravil pre nás inú budúcnosť. Toto je tá veľká vízia kresťanskej nádeje, ktorá sa rozširuje na všetky dni našej existencie a chce nás pozdvihnúť.

Boh nechcel naše životy omylom, nútiac seba i nás k ťažkým nociam úzkosti. Naopak nás stvoril, lebo chce, aby sme boli šťastní. Je naším Otcom, a ak my – tu a teraz – zakúšame život, ktorý nie je tým, aký si on prial pre nás, Ježiš nás uisťuje, že sám Boh pracuje na našom vykúpení. On pracuje na tom, aby nás vykúpil.

My veríme a vieme, že smrť a nenávisť nie sú poslednými slovami vyslovenými nad oblúkom ľudskej existencie. Byť kresťanmi znamená novú perspektívu: pohľad plný nádeje. Niektorí ľudia sa domnievajú, že v živote je všetko šťastie vyhradené len na mladosť a stáva sa minulosťou, a že žiť znamená pomalý úpadok. Iní zase veria, že naše radosti sú len príležitostné a prechodné, a že do života ľudí je vpísaná nezmyselnosť. Sú to tí, ktorí pred toľkými kalamitami hovoria: ,Nuž, život nemá zmysel. Naša cesta je nezmyselná.’

Avšak my kresťania v toto neveríme. Naopak veríme, že v horizonte človeka je slnko, ktoré osvecuje natrvalo. Veríme, že naše najkrajšie dni majú ešte len prísť. Sme viac ľuďmi jari než jesene. Rád by som sa vás teraz spýtal – každý nech odpovie vo svojom srdci, potichu, ale odpovedzme si: „Som mužom, ženou, chlapcom, dievčaťom jari alebo jesene? Moja duša má jar alebo jeseň?“ Každý si odpovedzme.

Viďme radšej výhonky nového sveta než zožltnuté listy na konároch. Neutiekajme sa k nostalgiám, zármutkom a bedákaniam: vedzme, že Boh z nás chce mať dedičov prísľubu a tých, ktorí neúnavne pestujú sny. Nezabudnite na tú otázku: „Som človekom jari alebo jesene?“ Jari, ktorá očakáva rozkvet, ktorá očakáva ovocie, ktorá očakáva slnko, ktorým je Ježiš, alebo jesene, ktorá má vždy tvár sklonenú k zemi, zatrpknutú a – ako som to už niekoľkokrát povedal – s tvárou feferóniek nakladaných v octe.

Kresťan vie, že Božie kráľovstvo, jeho moc lásky, rastie ako veľké pšeničné pole, napriek tomu, že má pomedzi kúkoľ. Vždy sú tu problémy, sú tu ohovárania, sú tu vojny, sú tu choroby... avšak pšenica rastie a nakoniec bude zlo odstránené. Budúcnosť nemáme v rukách, vieme však, že Ježiš Kristus je tou najväčšou milosťou života: je objatím od Boha, ktorý nás očakáva na konci, ale ktorý nás už teraz sprevádza a utešuje na ceste. On nás privádza do toho veľkého Božieho „stánku“, ktorý je medzi ľuďmi (porov. Zjv 21,3), spolu s ostatnými, mnohými bratmi a sestrami, a my Bohu prinesieme spomienku na tieto dni prežité na zemi.

A vtedy bude prekrásne objaviť, že nič nebolo stratené, žiaden úsmev a žiadna slza. Akokoľvek by bol náš život dlhý, bude sa nám zdať, že sme ho prežili jedným dychom. A že stvorenie sa nezastavilo pri šiestom dni knihy Genezis, ale neúnavne pokračovalo ďalej, lebo Boh sa vždy o nás zaujímal. Až do dňa, kedy bude všetko dovŕšené, v to ráno, keď zmiznú slzy, v tom okamihu, keď Boh vysloví svoje posledné slovo požehnania: «Hľa – hovorí Pán – všetko robím nové!» (Zjv 21,5). Áno, náš Otec je Bohom novostí a prekvapení. A v ten deň budeme skutočne šťastní a zaplačeme. Áno, ale plakať budeme od radosti.



Uverejnené: 04.10.2017


Katechéza pápeža Františka vo Vatikáne: Spomienka na povolanie oživuje nádej

Vatikán 30. augusta (RV) Pamätať na Ježiša a na radosť zo stretnutia s ním oživuje nádej. Tak znela hlavná myšlienka katechézy pápeža Františka, ktorú dnes predniesol na Námestí sv. Petra. Pútnikov neodradili ani horúčavy. Svätého Otca si prišli zo Slovenska vypočuť veriaci z Liptovskej Lúžnej.

Plné znenie katechézy pápeža Františka

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel vrátiť k dôležitej téme: vzťahu medzi nádejou a pamäťou so zvláštnym odkazom na spomienku na povolanie. A ako obraz si zoberiem povolanie Ježišových učeníkov. V ich pamäti ostala táto skúsenosť tak vtlačená, že niekto dokonca zaznamenal hodinu: «Boli asi štyri hodiny popoludní» (Jn 1,39). Evanjelista Ján opisuje príhodu ako živú spomienku mladosti, ktorá zostala nedotknutá v jeho pamäti starca: lebo Ján napísal tieto slová, keď už bol v pokročilom veku.

K stretnutiu došlo v blízkosti rieky Jordán, kde Ján Krstiteľ krstil; a títo mladí Galilejčania si zvolili Krstiteľa ako duchovného vodcu. V jeden deň prišiel Ježiš a necháva sa pokrstiť v rieke. Nasledujúci deň sa opäť vrátil a vtedy ten, čo krstil – teda Ján Krstiteľ – povedal dvom svojim učeníkom: «Hľa, Boží Baránok» (v. 36).

A pre týchto dvoch to je ,iskra’. Nechávajú svojho prvého učiteľa a nasledujú Ježiša. Na ceste sa k nim obrátil a položil im zásadnú otázku: «Čo hľadáte?» (v. 38). Ježiš sa v evanjeliách javí ako odborník na ľudské srdce. V tej chvíli sa stretol s dvoma hľadajúcimi mladíkmi, zdravo nepokojnými. Vskutku, aká mládež je mládežou uspokojenou, tá bez otázky zmyslu? Mladí, ktorí nič nehľadajú nie sú mladými, sú ľuďmi na dôchodku, sú predčasne zostarnutými. Je smutné vidieť mladých na dôchodku.
A Ježiš prostredníctvom celého Evanjelia, vo všetkých stretnutiach, ku ktorým dochádza na ceste, javí sa ako ,ten, čo zapaľuje’ srdcia. Z toho vyplýva tá jeho otázka, ktorá sa snaží podnietiť túžbu po živote a šťastí, ktoré každý mladý človek nosí v sebe: «Čo hľadáš?». Aj ja by som sa chcel dnes spýtať mladých, ktorí sú tu prítomní na námestí a tých, čo počúvajú skrze médiá: ,Ty, ktorý si mladý, čo hľadáš? Čo hľadáš vo svojom srdci?’.

Jánovo a Ondrejovo povolanie sa začína takto: je to začiatok priateľstva s Ježišom tak silného, že si vyžaduje spoločenstvo života a vášni s ním. Títo dvaja učeníci sa pripoja k Ježišovi a okamžite sa menia na misionárov, lebo keď sa skončilo stretnutie, nevracajú sa domov pokojní: a to až tak, že ich vlastní bratia – Šimon a Jakub – sú čoskoro zatiahnutí do sledu udalostí. Išli k sebe domov a povedali: ,Našli sme Mesiáša, našli sme veľkého proroka’: oznamujú zvesť. Sú misionármi toho stretnutia. Išlo o stretnutie tak dojemné, tak plné šťastia, že učeníci si navždy zapamätali ten deň, ktorý osvietil a nasmeroval ich mladosť.

Ako možno objaviť vlastné povolanie v tomto svete? Možno ho objaviť toľkými spôsobmi, avšak táto stránka Evanjelia nám hovorí, že prvým indikátorom je radosť zo stretnutia s Ježišom. Manželstvo, zasvätený život, kňazstvo: každé skutočné povolanie sa začína stretnutím s Ježišom, ktorý nám dáva radosť a novú nádej, a ktoré nás vedie aj prostredníctvom skúšok a ťažkostí k stále plnšiemu stretnutiu s ním a k plnosti v radosti.

Pán nechce mužov a ženy, ktorí za ním kráčajú neochotne, bez toho, aby mali v srdci vietor radosti. Vy, čo ste na námestí, pýtam sa vás – každý nech zodpovie sám pre seba – máte v srdci vietor radosti? Každý nech sa spýta: ,Mám v sebe, v srdci, vietor radosti?’. Ježiš chce ľudí, ktorí zakúsili, že byť s ním prináša nesmierne šťastie, ktoré možno v živote obnoviť každý deň.

Učeník Božieho kráľovstva, ktorý by nebol radostný, ktorý by neevanjelizoval tento svet, je smutný človek. Nestávame sa ohlasovateľmi Ježiša tým, že naostrujeme zbrane rétoriky: môžeš hovoriť, hovoriť, hovoriť, ale ak tam nie je niečo viac... Ako sa možno stať ohlasovateľmi Ježiša? Tak, že si v očiach zachováme iskru skutočného šťastia. Vidíme toľkých kresťanov, aj medzi sebou, ktorí očami odovzdajú radosť viery: očami!

Z toho dôvodu kresťan – [rovnako] ako Panna Mária – stráži oheň svojho zaľúbenia: zaľúbení do Ježiša. Samozrejme, sú tu aj životné skúšky, sú tu chvíle, kedy treba ísť vpred napriek chladu a vetrom, ktoré vejú oproti nám, napriek toľkým utrpeniam. Kresťania však poznajú cestu, ktorá vedia k tomu posvätnému miestu, ktorý ich raz a navždy zapálil.

Prosím vás však, žiadam: nevšímajme si znechutených a nešťastných ľudí; nepočúvajme tých, ktorí cinicky radia nestarať sa o nádeje života; nedôverujme tomu, ktorý uhasí už na počiatku každé nadšenie hovoriac, že žiadna firma nestojí za obetovanie celého života; nepočúvajme ,zostarnutých’ srdcom, ktorí hasia mládežnícku eufóriu. Choďme sa starcami, ktorí majú oči žiariace nádejou!

Pestujme skôr zdravé utópie. Boh chce, aby sme boli schopní snívať ako on a s ním, zatiaľ čo kráčame pozorní na realitu [okolo nás]; snívať o inom svete. A ak nejaký sen zhasne, vráťme sa späť k jeho snívaniu, s nádejou na spomienku na začiatky, a tie ruky, ktoré možno po nie veľmi dobrom živote, sú ukryté pod popolom prvého stretnutia s Ježišom.

Toto je základná dynamika kresťanského života: pamätať na Ježiša. Pavol hovoril svojmu učeníkovi: «Pamätaj na Ježiša Krista» (porov. 2Tim 2,8); toto je tá rada veľkého sv. Pavla: «Pamätaj na Ježiša Krista». Pamätať na Ježiša, na oheň lásky, s akým sme raz prijali náš život ako dobrý plán, a týmto plameňom znovu oživiť našu nádej.“

-
Pápež František dnes na generálnej audiencii špeciálne pozdravil hráčov, koučov a zamestnancov brazílskeho futbalového mužstva AF Chapecoense, ktorí boli prítomní na Námestí sv. Petra.

„Mojou túžbou pre vás je, aby ste rástli v múdrosti, ktorá pochádza od Boha,“ odkázal Svätý Otec všetkým portugalsky hovoriacim pútnikom, vrátane svetových športovcov, „aby ste tak, stanúc sa expertmi na Božie veci, boli schopní komunikovať druhým jeho nehu a jeho lásku“.

Tragédia brazílskeho klubu Chapecoense vlani otriasla futbalovým svetom. Lietadlo sa s hráčmi 28. novembra zrútilo na ceste z Bolívie do Kolumbie. Nehoda si vyžiadala 71 obetí, šesť ľudí prežilo vrátane troch hráčov. Práve dvaja z nich, Jackson Follman a Alan Ruschel sa zúčastnili spolu s terajšími spoluhráčmi na dnešnej audiencii a osobne sa stretli so Svätým Otcom.

Hráči venovali Petrovmu nástupcovi futbalovú loptu vo farbách brazílskeho tímu, teda v bielej a zelenej. Prezident klubu Plinio David de Nes pre novinárov prezradil, že to bol pre nich špeciálny deň. „Pápež František nám preukázal svoju lásku už po tragickom momente leteckej nehody. Tím sa pomaličky dostáva z tých rán. Dnes sme dostali požehnanie od pápeža a za to ďakujeme Bohu,“ podelil sa o svoje pocity po stretnutí so Svätým Otcom prezident futbalového klubu Chapecoense.



Uverejnené: 04.10.2017


Homília pápeža: Dokážem sa priblížiť k vylúčeným?

Kresťania sa musia priblížiť a podať ruku tým, ktorých má spoločnosť tendenciu vylučovať. Konať rovnako ako sa zachoval Ježiš voči vylúčeným svojich čias, to vytvára z Cirkvi skutočné „spoločenstvo“. O tomto dnes hovoril pápež František v rannej homílii v Dome sv. Marty. Zameral sa na postavu z úryvku Matúšovho evanjelia (8,1-4), na malomocného, ktorý naberie odvahu, predstúpi pred Ježiša a povie: «Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». Ježiš sa ho dotkne a uzdraví ho. Tým prvým, čo si pošpinil ruky bol Ježiš, ktorý približoval vylúčených svojich čias. Pošpinil si ich napríklad dotýkajúc sa malomocných, aby ich uzdravil, učiac tak Cirkev, „že sa nedá vytvárať spoločenstvo bez blízkosti“.

Ako povedal pápež František, zázrak sa udial pred očami zákonníkov, pre ktorých bol malomocný „nečistým“ človekom. „Lepra bola odsúdením na celý život“ a „uzdraviť malomocného bolo asi tak ťažké, ako vzkriesiť mŕtveho“. Preto boli vylučovaní. Ježiš naopak k vylúčenému vystiera ruku a ukazuje základnú hodnotu slova „blízkosť“:

„Nedá sa vytvárať spoločenstvo bez blízkosti. Nedá sa budovať pokoj bez blízkosti. Nedá sa konať dobro bez priblíženia sa. Ježiš mu mohol povedať skrátka: „Buď uzdravený!“ Avšak nie – priblížil sa k nemu a dotkol sa ho. Ešte viac! Vo chvíli, keď sa Ježiš dotkol nečistého, sám sa stal nečistým. A toto je Ježišovo tajomstvo: berie na seba našu špinu, naše nečistoty. Pavol dobre hovorí: Aj napriek svojej rovnosti s Bohom nelipol nástojčivo na svojom božstve, ale zriekol sa seba samého. A Pavol ide ďalej: Urobil sa hriechom. Ježiš sa urobil hriechom. Ježiš sám seba vylúčil, vzal na seba nečistotu, aby sa k nám priblížil.“

Evanjeliový úryvok uvádza aj pozvanie, ktoré Ježiš vyslovuje uzdravenému malomocnému: «Daj si pozor a nikomu o tom nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines obetný dar, ako predpísal Mojžiš im na svedectvo.» Ako zdôraznil pápež, hovorí to preto, lebo pre Ježiša je okrem blízkosti nevyhnutné aj začlenenie:

„Mnohokrát myslím, že je - nehovorím, že nemožné, avšak veľmi ťažké - konať dobro bez toho, aby sme si zašpinili ruky. A Ježiš sa zašpinil. Blízkosť. A potom ide ešte ďalej. Hovorí mu: ‚Choď za kňazmi a urob to, čo je povinnosťou vykonať, keď malomocný ozdravie‛. Toho, ktorý bol vylúčený zo spoločenského života, Ježiš začleňuje: začleňuje do Cirkvi, do spoločnosti... ‚Choď, aby bolo všetko tak, ako má byť‛. Ježiš nikdy nikoho neodsúva na okraj, nikdy. Odsúva sám seba, aby zahrnul vylúčených, aby zahrnul nás hriešnikov, vylúčených, prostredníctvom svojho života.“

Pápež tiež zdôraznil úžas, ktorý Ježiš vyvolal svojimi výrokmi a gestami. „Koľko ľudí sa v tej chvíli rozhodlo nasledovať Ježiša“ a koľkí „v dejinách nasledujú Ježiša, lebo žasnú nad tým, ako hovorí“, povedal Svätý Otec:

„Koľko ľudí hľadí z diaľky a nechápe, sú bez záujmu... Koľkí z diaľky hľadia, ale s ťažkým srdcom, aby Ježiša vystavili skúške, aby ho kritizovali, odsúdili... A koľkí ľudia hľadia z diaľky, lebo nemajú odvahu, akú mal tento človek, no majú veľkú túžbu sa priblížiť! A v spomenutom prípade Ježiš vystrel ruku, ako prvý. Nie iba v tomto prípade, ale vo svojom bytí vystrel ruku k nám všetkým, stanúc sa jedným z nás, takým, ako my: hriešnikom ako my, avšak bez hriechu, zašpineným našimi hriechmi. A toto je kresťanská blízkosť.“

Ako dodal v závere pápež František blízkosť je jedno krásne slovo, ktoré zároveň pozýva k spytovaniu svedomia: „Dokážem sa ja priblížiť?“ Mám „chuť, silu, odvahu dotknúť sa vylúčených?“ Je to otázka, ktorá sa podľa Svätého Otca týka aj „Cirkvi, farností, spoločenstiev, zasvätených, biskupov, kňazov – všetkých“.


Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk) http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150626033


Uverejnené: 19.08.2015


Svätý Otec v homílii: Zhromažďujme poklady, ktoré majú cenu na „nebeskej burze“

Bohatstvo zhromažďované pre seba je príčinou vojen, rozvrátených rodín, straty dôstojnosti. Každodenným zápasom má byť namiesto toho snaha o spravovanie bohatstva „pre spoločné dobro“. Toto je jedna z úvah pápeža Františka z dnešnej rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.

Bohatstvo nie je ako socha stojace bez pohnutia, nemajúc na život človeka žiaden vplyv. „Bohatstvo má tendenciu rásť, hýbať sa, zaujať miesto v živote a v ľudskom srdci,“ pokračoval Svätý Otec. A ak sa hromadenie majetku stane hybnou pákou, ktorá na človeka tlačí, bohatstvo napadne jeho srdce, a to skončí ako skorumpované. To, čo naopak chráni srdce, je používanie bohatstva na „všeobecný úžitok“.

Svätý Otec rozvinul homíliu na základe evanjelia dňa (Mt 6, 19-23), v ktorom Ježiš učí svojich učeníkov tejto pravde: «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.» Preto učeníkov varuje: «Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady.» Iste, priznáva pápež, „pri koreni hromadenia je túžba po istote“. Ale riziko robiť to len pre seba, a stať sa tak jeho otrokmi je veľmi veľké:

„Nakoniec toto bohatstvo nedáva istotu navždy. V skutočnosti ťa dostanete dolu v tvojej dôstojnosti. A v rodine to znamená mnoho rozbitých rodín. Tiež pri koreni vojen stojí táto ambícia, ktorá ničí, škodí. V tomto svete, v tejto dobe, je toľko vojen pre chamtivosť po moci, bohatstve. Môžete si pomyslieť na vojny v našich srdciach. ‚Chráňte sa pred každou chamtivosťou!‘ - hovorí Pán. Pretože chamtivosť postupuje, pokračuje, ide stále ďalej... Je stupienkom, otvorí dvere: potom príde márnivosť - myslieť si, že sme dôležití, silní... - a nakoniec pýcha. A odtiaľ všetky neresti, všetky. Sú to krôčiky, ale prvé je toto: Chamtivosť, túžba hromadiť bohatstvo.“

Svätý Otec tiež priznáva, že „hromadenie je vlastnosťou človeka“, a že „vládnuť svete je dokonca poslanie.“ A práve v tomto spočíva každodenný boj: „ako dobre spravovať bohatstvo zeme, aby bolo orientované na nebo a stalo sa bohatstvom v nebi“:

„Jedno je pravda, že keď Pán požehná človeka bohatstvom, robí ho správcom tohto bohatstva pre spoločné dobro a pre dobro všetkých, nie pre jeho vlastné dobro. Nie je jednoduché stať sa čestným správcom, pretože stále je tu pokušenie chamtivosti, stať sa dôležitým. Svet vás tomuto učí, a privádza na túto cestu. Treba myslieť na ostatných, pamätať, že to, čo mám, je pre službu druhým a že nič z toho, čo mám, si nemôžem vziať so sebou. Ale keď používam to, čo mi Pán dal pre spoločné dobro, ako správca, to ma posväcuje, robí ma to svätým.“

Ako poznamenal pápež, často počuť „mnohé ospravedlňovanie“ ľudí, ktorí trávia svoj život hromadením bohatstva. My sa máme však pýtať „každý deň“: ‚Kde je tvoj poklad? V bohatstve, alebo v tomto jeho spravovaní pre spoločné dobro?‘:

„Je to ťažké, je to ako hrať sa s ohňom! Mnohí si upokojujú svoje svedomie almužnou a dávajú z toho čo majú navyše. To nie je správne spravovanie: správca vezme svoje a to, čo zostalo, a dáva ostatným, všetko do služby. Spravovať bohatstvo znamená neustále sa zriekať svojich vlastných záujmov a nedomnievať sa, že toto bohatstvo nám dá spásu. Zhromažďovať, áno, v poriadku. Poklady, áno, dobre, ale také, ktoré majú cenu - tak povediac - na „nebeskej burze“. Tam hromadiť.“


Text zverejneny na internetovej stranke TK KBS (tkkbs.sk) http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150619035


Uverejnené: 19.08.2015



Dnes je Nedela 19.novembra 2017.
Dnes oslavuje meniny Alžbeta
Zajtra oslavuje meniny Félix

Najbližšie liturgie: